Nedávno som na sociálnej sieti videla jeden videopríbeh o matke, ktorá žila len pre svoje deti. Príkladne sa o ne starala, nikdy im nepovedala nie, vždy si na ne našla čas, boli zmyslom jej života, milovala ich viac než čokoľvek či kohokoľvek na svete. Čas plynul, deti dospievali, matku potrebovali čoraz menej. Ba čo viac, začali ju odmietať, jej prílišná starostlivosť im prekážala, začali od nej bočiť a hneď ako to bolo možné, odsťahovali sa z domu, aby žili svoj vlastný život. Matka sa cítila veľmi osamelo, deti sa jej neozývali, a ak občas nabrala odvahu a zavolala im ona, zväčša sa dočkala reakcií ako „teraz sa mi nedá mami, ja ti neskôr zavolám…“ Matka časom začala z toľkej samoty chradnúť, až vážne ochorela a zomrela. Pointa tohto príbehu bola v tom, že by sme nikdy nemali zabúdať na ľudí, ktorí sa pre nás obetovali, ktorí sa o nás toľko starali, aby sme si vždy dokázali nájsť čas a prejavili náš záujem o nich, aby sme im takpovediac splatili dlh a vrátili im raz ich starostlivosť, čas, energiu či lásku späť… Iste, takto to poznáme, takto sme vychovaní. Kto by sa opovážil namietať a nepohoršiť sa nad takýmito sebeckými deťmi…! No v mojom vnútri sa objavili iné myšlienky, veľmi naliehavé, hlasné a ešte dlhý čas vo mne rezonovali. Nebola to donebavolajúca nevďačnosť detí, hlavou mi šlo len  – aký smutný život smutnej ženy, prázdny až premárnený…

Zdroj: www.unsplash.com

Ešte pred nejakým časom by som v tomto príbehu nevidela ďalej než za autorovu pôvodnú pointu. A ak by mi niekto povedal, že obetovať sa (mysliac tým svoju osobnú životnú spokojnosť) pre deti či kohokoľvek iného, nie je práve najlepší alebo najpotrebnejší dôkaz lásky, asi by mi trochu zodvihol tlak alebo minimálne obočie, veď čo už môže byť viac? Tiež máte práve nadvihnuté obočie či dokonca zdvihnutý tlak? Otvorte, prosím, svoje mysle a čítajte ďalej.

Som z generácie detí, ktoré ešte stihol liznúť komunizmus. Som zároveň aj z rodiny, ktorej hodnoty sú silne ovplyvnené kresťanským náboženstvom (naschvál hovorím o náboženstve a nie o viere, nie sú to pre mňa totiž synonymá). Z tohto rodinného modelu, okrem iného, pre mňa vyplynulo, že som bola odjakživa poslušné dieťa, ktoré vedelo, spoznalo a rýchlo pochopilo, že potreby iných sú dôležitejšie než tie moje. Že pomáhať treba vždy a za každých okolností a ak je to na úkor seba, má to ešte pridanú hodnotu. Že potreby spoločenstva sú vždy nad potreby jednotlivca. Že len ak sa má dobre skupina, má sa dobre aj jednotlivec. Že pocity iných, ich spokojnosť či komfort sú vždy viac ako moje vlastné… Naozaj?

Chcem byť informovaný o najnovších článkoch

Naozaj si myslím, že NIE. Dopracovala som sa k tomuto – pre mňa životnému poznatku – cez vlastnú skúsenosť. Stala som sa matkou a automaticky nabehla na program – dieťa je prvoradé. Kto je rodič, vie koľko síl to človeka stojí. Je to nevyčísliteľné kvantum energie, úplne každodennej, bez nároku na nahlásenie si voľna, proste to chtiac-nechtiac človeka pohltí, zomelie, prefacká, ukáže mu jeho limity a zároveň ho donúti ich posunúť, odkryje bolesti, vyvolá celú nepredstaviteľne širokú škálu emócií – ako pozitívnych, tak aj negatívnych, preskúša charakter sprava-zľava a aj zhora-dola, precvičí pevnú vôľu, obnaží celučičkú osobnosť aj s jej démonmi. Na druhej strane však donúti aj premýšľať a ak je človek trochu otvorený, uvedomí si veľmi veľa dôležitých vecí. Mne sa to takto naozaj dialo. Kolotoč materských povinností spolu so starostlivosťou o domácnosť, udržania si ako-tak prijateľného vzťahu s manželom ako aj s ďalšími členmi rodiny postupne odsunul moje potreby a mňa samotnú až na samý kraj. Všetci a všetko bolo dôležitejšie než ja. Prežívala som obdobie, o ktorom som dúfala, že bude jedným z najkrajších v živote, ale bolo pre mňa naozaj stresujúce a neprinášalo mi radosť, napriek tomu, že mi nič navonok nechýbalo. No našťastie prišli do môjho života udalosti, ľudia a zážitky, vďaka ktorým som to začala chápať… Chápať, že som v tom všetkom vynechala niečo veľmi podstatné. Lepšie povedané – niekoho veľmi podstatného – samu seba.

Zdroj: www.unsplash.com

Zistila a spoznala som, že to, čo nemám ja sama, nemôžem odovzdať ďalej. Ak mi chýba vnútorný pokoj, ťažko upokojím svoje nervózne dieťa (ktoré je – C´est la vie – zväčša nervózne práve zo mňa). Ak nie som v harmónii sama so sebou, ťažko vytvorím harmonický domov. Ak nemám láskavý a starostlivý vzťah sama k sebe, ťažko si takéto vzťahy vytvorím s inými. Ak celý deň cítim vnútorný nesúlad, napätie, pocit, že niečo je zle, nemôžem od seba chcieť, aby som navonok autenticky vyžarovala vyrovnanosť, spokojnosť, harmóniu a lásku. Môžem sa snažiť tak pôsobiť, ale nakoniec ma to dobehne v celej svojej sile a bludný kruh sa uzavrie. A navyše, ak budem sama pred sebou vždy na poslednom mieste, odovzdám tento program svojim deťom. A to nechcem. No dobre, problém objavený, pomenovaný, ale čo s tým teda?

Jednoduché a náročné zároveň. Sebaláska. Rada by som vám videla do hláv, keď počujete toto slovíčko. Zaváňa vám egocentrizmom, narcizmom, sebeckosťou? To je omyl! Sebaláska je nevyhnutný predpoklad pre každú ďalšiu lásku alebo ak chcete vzťah v živote. Myslím tým však zdravú, nesebeckú lásku, bezpodmienečnú, rešpektujúcu, akceptujúcu, lásku slobodnú. Ak máme vo vzťahu k sebe akékoľvek ale, znamená to, že sa neprijímame takí, akí sme. Že máme vo vzťahu k sebe nejaké podmienky, že máme niekde pod kožou zapísané, že lásku si treba zaslúžiť alebo dokonca, že si na ňu môžeme nárokovať či inak vynútiť. A ak to tak máme my sami so sebou, máme to s istotou aj s inými. Ak sa máme radi, nedovolíme iným robiť nič, čo nám akokoľvek ubližuje, čo nám šliape na naše hranice, na našu slobodu. Dokážeme si v sebe pomenovať, aké sú naše potreby, prečo je pre nás dôležité si ich napĺňať a neodsúvať ich. No pozor, bez toho, aby sme akokoľvek zasahovali do slobody iných!

Zdroj: www.unsplash.com

Láska a sloboda idú ruka v ruke. Bez slobody nie je láska. Takáto zdravá a slobodná láska nám umožní vytvoriť si s ostatnými ľuďmi vzťahy, pri ktorých nikdy nebudeme mať na perách slová ako – „ako si mi to mohol/la urobiť po tom všetkom, čo som pre teba urobil/a? – ja som sa pre teba obetoval/a, vzdal/a som sa svojich snov, aby som tebe dal/a všetko…!“ Alebo aby sme sa trýznili výčitkami – „nebol/a som dosť dobrá/ý, nezaslúžil/a som si ho/ju…“ A ani si nebudeme musieť pri bolestivých stratách povedať – „bez neho/nich môj život viac nemá význam, nemám viac dôvod žiť, stratil/a som zmysel života…“ Jediný, s kým prežijeme naozaj celučičký život, sme my sami. A do tohto vzťahu sa preto naozaj oplatí investovať. Urobte tak aj vy, uzdravte vzťah k sebe samým a objavte silu sebalásky. Vďaka tomu sa všetky vaše ďalšie vzťahy posunú a naberú úplne inú hĺbku. Skutočne bytostne verím, že naša generácia aj vďaka sebarozvoju bude schopná odovzdať hodnotu sebalásky generácii našich detí. Že pre ne už bude pevnou súčasťou ich identity, žitia, sebaponímania. Bolo by načase – veď o nej hovorí už Nový zákon ústami Ježiša v podobe prikázania: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého.“

Zdroj: www.unsplash.com

Ako by teda mal vyzerať príbeh matky, ktorý spomínam v úvode? Bol by to príbeh o matke, ktorá poznala svoju hodnotu. Vedela, že nemôže chcieť prežiť šťastný život cez domnelé šťastie iných. Vedela, že len ak žije a koná v súlade so svojím vnútrom, dokáže deťom odovzdať také hodnoty, ktoré im umožnia prežiť spokojný a zmysluplný život, vytvoriť si zdravé vzťahy, premieňať vlastné sny na skutočnosť. Táto múdra matka vedela, že aj nie je odpoveď, že odoprieť iným niečo, čo je na úkor seba, je pre nich samých veľakrát to najlepšie. Táto matka nebola len matkou. Bola ženou, bola osobnosťou, ktorá má na rôznych úrovniach mnoho rôznych vzťahov s inými ľuďmi, rada sa realizuje, túži po šťastí, ktoré nezávisí od šťastia iných. Vedela, že život jej nič nedlhuje a ani ona nie je nikomu nič dlžná. V akejkoľvek životnej situácii bola verná sama sebe. Nič z jej vyrovnanosti, pokoja a vyžarovania nehrala, vychádzalo z nej celkom nefalšovane, autenticky. Verím, že takýto príbeh má silu inšpirovať… Minimálne u mňa by nevyvolal nesúhlasné krútenie hlavou a povzdych, že takto to predsa nemôže byť správne – myslieť si, že obetovať sa a žiť pre iných z (domnelej) lásky k nim je naozajstný a žiadaný dôkaz lásky… Lebo nie je. Naozaj.

Ak sa Vám článok páči podporte ho lajkom a prihláste sa na odber nášho newslettra, aby Vám už neušiel žiadny z našich najnovších článkov.

Lenka.

Chcem byť informovaný o najnovších článkoch