Už som o tom písala… O šťastí. Že je u mnohých z nás jednou z najvyšších hodnôt, že oň prirodzene usilujeme. Dokonca som práve v týchto dňoch v knihe Rozhovory s Bohom od N. D. Walscha narazila na myšlienku, že jediným zmyslom života pre všetky živé bytosti na tomto svete je prežiť vrcholné šťastie. A tak o tom premýšľam a čím dlhšie to robím, tým viac s tým súzniem. A žiada sa mi podeliť sa o myšlienky, ktoré nachádzam v nekonečnej múdrosti kníh, o svoje myšlienky, pohľady i skúsenosti, tak s vaším dovolením…
Predstavte si bežný život bežného človeka. Takého, ktorý úplne stereotypne až tabuľkovo napĺňa životné medzníky. Vôbec to nemyslím ako nejaké negatívum, ani nechcem nikoho uraziť, chcem len, aby ste pochopili moje myšlienky. Vyštuduje strednú, možno i vysokú školu, nájde si prácu, životného partnera, založí si rodinu, zabezpečí bývanie, vybuduje domov. A denne chodí do práce, potom pre deti do školy, cez víkend podniknú ako rodina nejaký spoločný výlet, dvakrát ročne sa podarí dovolenka. Má i záľuby, venuje sa im ako to jeho voľný čas dovolí, niekedy sa podarí ísť s partnerom do kina či divadla alebo s priateľmi na grilovačku. Možno sa v tom úplne spoznávate. Možno o tom ani veľmi nepremýšľate – žijete život ako prichádza, zo dňa na deň, nemáte žiadne špeciálne očakávania. Ste racionálni realisti, ktorí si potvrdzujú svoju „normálnosť“ práve tým, že si postupne odškrtávajú všetky očakávané míľniky – škola, práca, partner, bývanie, rodina, atď. Ak vás to v tejto podobe napĺňa, je to úplne v poriadku a tu pre vás tento blog končí… ale ak nie, tak potom…
…máte možno štyridsať či päťdesiat rokov a vo svojom vnútri akýsi nie práve príjemný pocit, že život vám nejako preteká pomedzi prsty. Že ho nežijete, len sa ním už snáď zotrvačnosťou vlečiete. Viete, že poľaviť by reálne ohrozilo váš životný štandard, na ktorý ste zvyknutí a na ktorom ste doteraz pracovali. A pýtate sa samých seba, či to takto má byť. Či je toto zmysel vášho bytia…? Bilancujete, uvažujete, rozmýšľate ako ďalej. Či a čo vám vlastne chýba? Či nie ste iba nevďační…? Veď tak žije väčšina ľudí, netreba sa v tom príliš vŕtať, lebo pripustiť si, že by to celé mohlo byť inak, nejako zvláštne ohrozuje, vnáša do vašich hláv neistotu, úzkosť, či dokonca strach. A ten nechcete! Vyhýbate sa mu od nepamäti, je to svojím spôsobom neskutočný, zvláštny motivátor, hnacia sila, ktorá nás s istotou ochráni od akéhokoľvek diskomfortu. Aj vy ste sa mu poctivo vyhýbali. Dali ste na radu svojich rodičov či učiteľov, ktorí sú predsa vždy skúsenejší a navyše, mysleli to s vami dobre. A tak ste sa už veľmi dávno vzdali svojich snov…
Zdroj: Unsplash.com
Aký bol ten váš sen? Mám na mysli vaše vysnívané povolanie. Úplne tie detsky čisté predstavy a túžby, nezasiahnuté dobre mienenými radami dospelých, ktoré boli vlastne vždy presiaknuté strachom. Strachom, či s vaším potenciálom naozaj správne naložíte, čo už dlhé dekády znamená vyštudovať perspektívnu školu a nájsť si dobre platené zamestnanie – čistý jednotkár snáď nebude mrhať svojimi schopnosťami a nestane sa záhradníkom, hoc pri dotyku zeme a vôni drevín či rastlín cíti, že je úplne na tom najsprávnejšom mieste na svete. Strachom, aby ste príliš nevybočili z očakávaní – dcéra z lekárskej rodiny predsa nemôže byť „len“ učiteľkou, hoci by bola darom pre všetky deti, ktoré by jej boli zverené, pretože by v nich prebudila presne to, čo učiteľ prebudiť má. Strachom, čo si pomyslia ostatní, keď sa dozvedia, že sa živíte ako herec či muzikant, čo v ponímaní mnohých snáď ani nie sú „poctivé“ povolania…
Takýchto príkladov je žalostne veľa. Sama som bola vystavovaná podobným vetám a myšlienkam, dlho som sa nevedela nájsť. A vnímam to veľmi aj na dnešných mladých ľuďoch, ktorí si v deviatom ročníku alebo neskôr, keď končia strednú školu, lámu hlavu nad tým, čo spravia so svojím životom. Sú vystrašení, ochotne vypĺňajú psychologické testy a dotazníky a potom doslova visia na mojich ústach a dúfajú, že to vyrieknem ja, že rozhodnem – ty budeš právnik, ty lekárka a ty ošetrovateľ koní… Boja sa prebrať zodpovednosť, boja sa rozhodnúť, boja sa sklamať očakávania (zväčša však nie tie svoje). Ale vždy im poviem jednu vec, ktorú pokladám za vôbec najdôležitejšiu pri týchto stretnutiach.
Poviem im, že si myslím, ba dokonca že som presvedčená o tom, že niekde vo svojom vnútri presne vedia, presne cítia, čo túžia vo svojom živote robiť. Že presne vedia, čo by ich v živote napĺňalo, tešilo, dávalo im zmysel.
A ak si to dokážu predstaviť, je to naozaj len v ich rukách. A ak si to predstaviť nedokážu, no tá túžba je tam, znamená to, že sú príliš prevrstvení strachmi – strachmi iných, ktoré prijali za svoje. Ale aj s tými sa dá pracovať, verte mi!
Zdroj: Unsplash.com
A sme pri samotnej podstate. Áno, písala som už o tom. Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako prežiť šťastný život, je môcť sa živiť tým, čo človeka bytostne baví a napĺňa. A je jedno, či túži byť jadrovým fyzikom, hercom, kuchárom, lekárom či automechanikom. Dôležité je, aby cítil, že je v tom doma. Že pri tom prežíva vášeň. Že keď tú činnosť vykonáva, nevníma čas, hlad, únavu. Že ho netreba motivovať (hoci vedieť sa motivovať môže byť určite prospešné, ale zväčša je motivácia o vonkajších okolnostiach, o akomsi vonkajšom motore, ktorý nás ma doviesť k výsledku). Pri činnostiach, ktoré vykonávame zo svojej najvnútornejšej túžby to veľmi cítiť, vidieť. Vychádzajú nám z duše, cítime, ako to k nám prehovára, ako nás to inšpiruje a fascinuje. Máme pri nich pocit tvorenia, pocit, že toto je ono, že to je moja cesta. Máme v tom naše najvnútornejšie, najúprimnejšie zodpovedané prečo? Teší nás samotná činnosť, výsledok je len príjemným bonusom.
Možno sa pýtate, ako má toto o sebe mladý človek vedieť? Ako zo seba sňať všetky tie vrstvy neistoty a strachu a zobudiť v sebe vášeň a inšpiráciu? Jednoducho a náročne zároveň – cez sebapoznanie. Vedieť okrem iného aj o svojich silných a slabých stránkach, mať o sebe ucelenú, reálnu predstavu by malo byť samozrejmou súčasťou nášho sebaobrazu, našej identity. Myslím, že každý by hneď vedel vymenovať svoje slabé stránky alebo schopnosti, nejako sa totiž na ne pozornosť zameriava viac, a to už od útleho detstva. Stačí si spomenúť na škôlku či školu, kde sme v určitej miere všetci zažili, že niečo musíme ešte dotrénovať, zlepšiť, lebo nám to nejde… Keď nám nešlo kreslenie, boli naši rodičia upozornení, aby s nami doma kreslili, veď dieťa v určitom veku predsa musí vedieť nakresliť povedzme postavu človeka. No a čo, že sme kreslenie neznášali a neprinášalo nám nič radostné… Keď nám nešla matematika, bolo potrebné prihlásiť sa na doučovanie, hoci naša silná stránka bola napríklad angličtina, v ktorej sme dokázali nielen konverzovať, ale dokonca písať fejtóny a cítili sme sa pri tom skutočne schopne a šťastne… A tak sa naša energia, čas a snaha sústreďovala na rozvoj našich slabších stránok, aby sme v nich boli aspoň priemerní, namiesto toho, aby sme mali možnosť rozvíjať sa v tom, na čo máme skutočne potenciál.
A čo tie silné stránky? Ako sme sa ich ujali? Vieme vôbec, že nejaké máme? Verím, že áno. Vedieť, že nám určitá činnosť prináša pocit „toto mi ide!“, že pri nej zažívame radosť, spokojnosť, túžime ju robiť, že sa v nej ľahko zdokonaľujeme, učíme novým veciam, ktorá nám dokonca dovolí zažiť pocit úspechu, kompetentnosti, znamená inými slovami vedieť o svojich talentoch, nadaní. Každý nejaké máme, o tom nebudeme diskutovať. Nenechajte sa opäť zmiasť predstavou, že mať talent je výsadou vyvolených, že mať talent inými slovami znamená byť géniom kalibru Einstein či Beethoven. Talenty sú rôzne. O niektorých tých svojich možno viete, niektoré možno ešte len objavíte, ale určite nimi disponuje každý. Mať talent ale samozrejme nestačí. Treba ho rozvinúť, aby priniesol to, čo priniesť môže. A treba samozrejme disponovať aj určitými vôľovými vlastnosťami, bez ktorých to tiež pôjde len veľmi ťažko. Preto sme takí rôzni, disponujeme totiž rôznou kombináciou vlôh, talentov, osobnostných vlastností a žijeme v rôznych životných podmienkach. Ale to už by bolo na ďalší článok 🙂 Ako je to teda u vás? Skúste sa do seba ponoriť, úprimne pripustiť, priznať, pomenovať to, čo ostalo len detským snom alebo je tajnou predstavou už dospelého, príliš racionálne uvažujúceho človeka. Skúste začať opäť túžiť. A postupne túžbu premeniť na skutočnosť.
Zdroj: Unsplash.com
A potom si predstavte znovu bežný život bežného človeka, ale takého, ktorý sa dokonale pozná. Vie, v čom vyniká, vie, v čom sa chce a potrebuje realizovať. Vie samozrejme aj o svojich menej silných stránkach, no nelipne na nich, považuje ich za súčasť svojej identity, čo mu dovoľuje byť pokorným a obdivovať ľudí, ktorí práve v jeho slabine vynikajú. Takýto človek žije svoj bežný život ako dokonalý život. Žije svoj sen, je naozaj šťastný. Vidieť to na ňom, cítiť to z neho. Ľudí dokáže nadchnúť, inšpirovať, priťahuje svojím zápalom a elánom. Je vďačný, preciťuje prítomný okamih, vie, čo je to vášeň, vyžaruje pozitívnu energiu. A vie aj, že prežiť šťastný život nie je len otázka sebarealizácie. Vie, že potrebuje prežívať a cítiť lásku, potrebuje vzťahy s inými ľuďmi, potrebuje cítiť uznanie. Prosto harmónia, vyváženosť vo všetkom. Verím, že vám to ani trochu nepripadá ako sci-fi…
P.S.: Ak máte deti, veďte ich k sebapoznaniu už od útleho detstva. A buďte ich spojencom pri realizovaní ich snov. Pozerajte sa na nich, pozorujte, ktoré činnosti prirodzene preferujú, darí sa im v nich, prestávajú vnímať čas, okolie, sú akoby v tvorivom zápale (tzv. stav flow, ako o tom krásne píšu J. Mühlfeit a K. Novotná v ich knihe Odomykanie detského potenciálu), tešia ich a zažívajú pri nich úspech, rýchlo sa zdokonaľujú. Je veľmi pravdepodobné, že ste práve spozorovali ich talent. Aby raz bolo bežné, že bežný život bežného človeka je dokonalý, šťastne prežitý život, v ktorom si plnými dúškami vychutnávame čas, ktorý sme dostali do daru.
Leave A Comment