Bolo to v roku 2013.  V podstate to bol prvomájový pochod, no konal sa nakoniec až v júli ;). Nikdy predtým sme nič podobné neabsolvovali, tak sme sa na to poctivo pripravovali, aby sme nič nepodcenili. Celý hrebeň má dĺžku asi 100 km a tiahne sa od Kráľovej hole až po Donovaly. Z článkov a fotiek, ktoré nájdete na internete si tento prechod okamžite zamilujete, no jeho absolvovanie sa Vám vryje do pamäte na celý život. Je to už takmer 6 rokov, no keď si prezerám fotografie z nášho putovania, mám pocit akoby to bolo včera a tie spomienky sú skutočne nezabudnuteľné.

Je viacero možností, ako tento pochod absolvovať, dá sa začať na Donovaloch, ale tiež končiť. Môžete si zvoliť západnú, prípadne len východnú časť pohoria, kde je to väčšia “divočina”. My sme sa tiež rozhodli prechod skrátiť a vyraziť z Nižnej Boce pod Čertovicou, kde mala krásnu rekreačnú chalúpku naša kamoška Iva. Absolvovali sme teda len západnú časť hrebeňa, nakoniec z toho bolo 61 prejdených kilometrov a cca 3,3 km stúpaní a taktiež klesaní. Dohromady nám to trvalo 25 hodín, každý deň niečo viac ako 8 hodín.

Deň prvý – Nižná Boca – Štefánikova chata

Z Nižnej Boce (resp. milého penziónu Bocorka) sme sa v prvý deň mali dostať na hlavný hrebeň a nocľah sme mali dohodnutý na Štefánikovej chate. V ceste nám stála prvá veľká výzva nášho pochodu, Rovná Hoľa (1723m). Nebola to žiadna brnkačka, na 5,6 km sme museli vystúpať 872 výškových metrov. Hrebeňové pochody sú nádherné, ale výstup a zostup z hrebeňa býva veľmi náročný. Na začiatku preto, že telo ešte protestuje a nie je zahriate na prevádzkovú teplotu. Záver však býva ešte náročnejší, lebo trpia kolená a človeka už bolí celé telo. Keď si toto z hrebeňovky odmyslíme, je to celé len jedna veľká nádhera :). Ak by ste však začínali západnú časť hrebeňa z Čertovice, na hrebeň sa dostanete podstatne jednoduchšie.

Z Rovnej Hole sme sa cez Bocianske sedlo vybrali na Králičku, odkiaľ to už bolo len na skok po červenej až na Štefánikovu chatu. Tí najčerstvejší si to ešte vybehli na Ďumbier a späť. Štefánikova chata ponúka naozaj vysokohorský „luxus“, dobre tu varia, je tu príjemné prostredie a hlavne sa tu človek môže luxusne osprchovať. To bolo doslova vykúpenie pre hrebeňovkárov, ktorí absolvovali celú východnú časť hrebeňa a strávili dve noci v prístreškoch (Andrejcová a Ramža) bez vody, či toalety. Na chatu sme dorazili v rozumnom čase, tak ešte zostal priestor aj na skupinovú foto. Ale väčšine z nás do smiechu rozhodne nebolo, každého bolel celý človek. Popri tých bolestiach nôh a chrbta viacerých prepadali čierne myšlienky, ako dokážu zvládnuť ďalšie dva dni nášho pochodu.

Deň druhý – Štefánikova chata – Útulňa Ďurková

Na druhý deň sme mali naplánovaných vyše 17 kilometrov cez Chopok, Dereše, Poľany, Chabence až na Ďurkovú. Na Chopku sa to hemžilo turistami, ktorí sa na hrebeň vyviezli lanovkou z Jasnej. Tieto strety hrebeňovkárov s lanovkovými turistami bývajú často ako blízke stretnutia tretieho druhu. Predstavte si ako sa vyletnení plážoví turisti v kroksoch, alebo žabkách stretnú s po uši nabalenými hrebeňovkármi, ktorí po niekoľkých dňoch putovania začínajú jemne pripomínať stroskotanca Toma Hanksa.

Na začiatku nás bolo desať, do cieľa sme dorazili len v pätici. Väčšina z nás prvýkrát zažila situáciu, že si na chrbte museli niesť tak ťažký náklad. Naše telá dostali poriadne zabrať a na Chopku sme sa nakoniec rozdelili a polovica z nás zvolila ústup z hrebeňa lanovkou do Jasnej. Tento deň bol extrémne náročný. Čo na mape vyzerá ako prechádzka po hrebeni, môže byť v skutočnosti 900 metrov stúpania a 1000 metrov klesania. Kopček za kopčekom, hore a dole, opäť a znova, všetky prestávky sme preto vítali s veľkým potešením :).

Ako sme sa už začínali blížiť k cieľu druhého dňa nášho pochodu, sily výrazne ubúdali, ale pocit blížiaceho sa konca nás poháňal ďalej. Mali sme šťastie aj na skupinku kamzíkov, na ktorých v týchto končinách natrafíte veľmi často.

Nízkotatranské vrcholy sú skutočne krásne, ale musíte ich zažiť zblízka, maximálne to dokážete precítiť, len keď ich zažijete na vlastnej koži. Táto hrebeňovka sa právom označuje za jednu z najkrajších, ale zároveň aj najnáročnejších. Potrebujete extra porciu šťastia, aby vydržalo stabilné počas niekoľko dní po sebe, čo sa v lete stáva málokedy. Nám sa to podarilo. Ďakujeme!

Tento deň bol nekonečný, ale nakoniec sme sa šťastlivo dostali na útulňu Ďurková tesne pred zotmením. Mali sme toho už doslova plné zuby, celý deň pieklo slnko a v cieli sme boli totálne zničení. Ale našťastie nám ešte zostali nejaké zvyšky domácej medicíny v podobe BIO sliviek dvakrát prejdených cez trubky Brezovskej pálenice. V týchto chvíľach som vedel pochopiť všetkých ťažko fyzicky pracujúcich ľudí, ktorí si podvečer po návrate z práce doprajú jeden, či dva štamperlíčky na utíšenie bolesti. Zabralo to fantasticky a Myjavská slivovica nám razom vyčarila úsmevy na tvári. Ideálny záver ťažkého dňa spolu s krásnym západom slnka.

Deň tretí – Útulňa Ďurková – Kúpele Korytnica

Ráno sme ešte zažili jednu perličku v podobe kúpeľa v horskom potoku, rozhodne odporúčam. Čo môže byť po dvoch dňoch a takmer 40 nachodených kilometroch pod neustále pražiacim slnkom lepšie, ako čistučká a ľadová voda z horského potoka? Ideálny začiatok dňa, v ktorom Vás čaká 25 kilometrová štreka a spolu 1700 metrov klesania. Útulňa bola super, no ak sa vyberiete v našich šľapajách, inú možnosť na výber ani nemáte :). Dotankovali sme vodu na celý deň a vybrali sa na posledný, najťažší úsek nášho pochodu.

Na vrchole Veľkej Chochule sme nezabudli zapózovať a poslať fotku našim kamarátom, ktorí spoločný pochod ukončili počas druhého dňa a o tomto čase už zarezávali v práci. Viac menej len fyzicky, pretože v mysli boli stále s nami v horách a spracovávali tú mega porciu duchovnej očisty, ktorú sme si dopriali v tento výnimočný júlový víkend. Bola pred nami už len Prašivá a potom to najťažšie, zostup do Hiadeľského sedla. 700 metrové klesanie na asi 3 kilometroch, bola to riadna zaberačka na kolená. Ak sa náhodou rozhodnete absolvovať tento pochod opačným smerom, radšej si to dobre rozmyslite.

Nakoniec sme sa v Hiadeľskom sedle rozhodli zbehnúť do Korytnice, pretože sme mali mierny časový sklz a hrozilo, že nestihneme plánovaný spoj z Donovalov. Mali sme na to 1 hod. a 20 min. a na značke svietilo 1 hod. 15 min. Uff, po 3 dňoch cestovania sme si už nohy necítili, ale povedali sme si, že to nejako zvládneme. Nakoniec bola realita úplne iná, pretože v skutočnosti to bolo časovo 1 hod. a 45 min. Prezradil nám to posledný rázcestník, takže posledných 30 minút sme museli dať klusom. Našťastie sme to všetci stihli a mohli sme si tak spokojne vychutnávať cieľové pivko a zaslúžený digestív.

Cesta vlakom naspäť domov bola skvelá, samozrejme sme si aj trošku zdriemli. Počas týchto neuveriteľných troch dní sme toho zažili skutočne veľa, nádherné výhľady na všetky svetové strany, mali sme šťastie na krásne počasie (z tých posledných fotiek je to myslím veľmi dobre vidieť 😉 ), okolo seba skvelých priateľov, zažili sme aj ťažšie chvíľky, kedy sme už boli totálne vyčerpaní, no na konci pretrvajú len tie pozitíva, ktorých bola drvivá väčšina. V horách sa nám našťastie nič zlé neprihodilo a tak máme na čo spomínať, po celý život. Bol to ten najkrajší turistický zážitok v živote, ale len do nasledujúceho ročníka, keďže v roku 2014 sme sa vybrali do Veľkej Fatry.

Ale o tom až niekedy nabudúce.

Srdečne Vás pozdravujem kamaráti a už sa teším na naše ďalšie spoločné pochody.

Maťo