Nedávno som v istej zaujímavej diskusii dostala otázku, či si myslím, že vôbec existuje človek, ktorý by netúžil po uznaní, po pocite vlastnej dôležitosti či hodnoty. Odvtedy mi to vŕta hlavou a tak mi dovoľte zamyslieť sa a podeliť sa o nasledovné.

O potrebe uznania hovorí okrem iných aj Maslowova pyramída potrieb. Je to jedna z potrieb, ktorou sa líšime od zvierat. Prichádza na rad v momente, keď máme nasýtené potreby z predchádzajúcich troch úrovní – fyziologické potreby, potrebu istoty a bezpečia a potrebu lásky a spolupatričnosti (viď obrázok). Až vtedy prichádza jej rola, jej dôležitosť. Ide o základnú ľudskú potrebu. To inými slovami znamená, že je prirodzené túžiť po uznaní, po potvrdení našej vlastnej hodnoty či dôležitosti. Nemá zmysel si nahovárať iné. Je naozaj častým motívom nášho správania. Otázka je, nakoľko to máme zvedomené a nakoľko ochotne si túto našu pohnútku priznáme. Len si vybavte akékoľvek, v podstate každodenné situácie, sledujte správanie iných, či ešte lepšie – svoje – a nájdete jej prítomnosť pomerne často…

www.pixabay.com

Je prítomná v rozhovoroch mamičiek, ktoré hrdo rozprávajú o tom, ako dobre ich deti spia, jedia, už chodia, poslúchajú, nosia domov jednotky či vynikajú v nejakom športe. Prežívajú potvrdenie vlastnej hodnoty cez úspechy svojich detí. Vidíme ju aj v správaní samotných detí, ktoré často konajú tak, aby si získali súhlas či pochvalu rodičov, učiteľov, neskôr rovesníkov. Je v pozadí kariérneho rastu, našej ochoty pracovať nadčas, urobiť služby či láskavosti iným, aby sme potom cez ich slová alebo skutky vďaky a uznania zažívali príjemný pocit vlastnej hodnoty. Je jej plný parlament (!), rôzne úrady, je v potlesku, ktorý venujeme umelcom. A aj v úplne prozaickejších situáciách – od vedenia domácnosti, vždy teplé večere a nedeľný koláč, dokonale zladený outfit, proste všetko, čo robíme pravdepodobne so skrytým, neuvedomovaným motívom – vzbudzovať dojem, že sme dokonalí, že všetko vieme, všetko zvládame. Vďaka tomu si potom vysluhujeme uznanie a obdiv iných a tým si potvrdzujeme, že sme schopní, kompetentní, a teda máme hodnotu. A napadá ma ešte jedna obrovská továreň, ktorá je plná takýchto potvrdení a tou sú sociálne siete. Snáď každý, kto zdieľa nejaký svoj príspevok, fotografiu, status, myšlienku, čokoľvek, do určitej miery určite sleduje, koľko lajkov, komentov či iných reakcií mu to prinesie. A platí priama úmera

“čím viac pozitívnych reakcií sa nám dostane, tým lepší pocit zo seba máme a cítime sa uznaní.”

Toto nemá byť kritika takýchto pocitov. Naopak, ako píšem, je to nám ľuďom zrejme úplne prirodzené. Skôr mi ide o to, začať o tom premýšľať, uvedomiť si, kedy konáme pod vplyvom takýchto motívov a objaviť príčinu. Klásť si otázky, ako veľmi tieto pocity potrebujeme zažívať, čo sme ochotní pre ne urobiť, koľko skutkov, aktivít robíme pod vplyvom tejto pohnútky, do akej miery je toto potvrdzovanie vlastnej hodnoty inými pre nás dôležité…?

www.unsplash.com

A potom, v ďalšom kroku sledovať naše reakcie na slová uznania, pocity, aké pri tom máme. Schválne, ako reagujeme na slová pochvaly? Niektorí prílišnou skromnosťou – „upiecť poschodovú tortu zvládne predsa každý“, iní zas sebakritikou, ktorou poukážu na niečo, čo ešte nebolo úplne dokonalé – „piškóta nie je dosť vláčna“, iní možno s predstieraným sebavedomím – „jasné, že je tá torta úžasná, veď som ju piekla ja!“ Vďaka takejto sebaanalýze sa o sebe dozvieme množstvo hodnotných informácií, postúpime na ceste sebapoznania a máme zas ďalšiu nádhernú príležitosť sa posunúť v našom osobnom sebarozvoji. Možno zistíme, že sme od názorov druhých až priveľmi závislí a bez ich súhlasu, uznania či obdivu sa cítime menej hodnotní. Možno si pripustíme, že na seba nakladáme viac, než sme schopní reálne zvládnuť, lebo ak by sme poľavili, hrozilo by, že sa nám týchto slov nedostane. Možno si uvedomíme, že sa vezieme na vlne perfekcionizmu, lebo dovoliť si nebyť dokonalý by rozbilo náš sebaobraz – opäť závislý od jeho posudzovania inými…

A možno precitneme a zistíme, že naozajstný, pravdivý zdroj týchto pocitov či postojov k samým sebe je v nízkej sebaláske, v neuvedomovaní si vlastnej hodnoty, v podmienečnom prijímaní samých seba. Že sa cítime hodnotní, len keď nás tak vidia iní, že sme hodní lásky, len ak spĺňame určité nároky – či už naše alebo niekoho iného. Vnímajme tie súvislosti a uvedomme si silu sebalásky,  nepodceňujme ju.

O sebaláske sa v poslednej dobe veľa hovorí, veľa píše, no možno celkom nevieme, ako tomuto pojmu porozumieť a ako ho vniesť do našej každodennosti. Snáď vám pomôže jednoduché vysvetlenie, s ktorým sa osobne stotožňujem a síce, že

“sebaláska je prijatie samého seba takého, aký som.”

Bez podmienok, so všetkými svojimi prednosťami aj nedokonalosťami. A s vedomím, že takto, ako som, som úplne v poriadku. Nahliadam na seba reálne, viem o svojich silných i slabých stránkach, nepodceňujem a ani sa nenadhodnocujem a vnímam svoju hodnotu. A som schopný si zhodnotiť samého seba, uznať si úspechy, kompetencie, vlastnú hodnotu. Neznamená to, že mi slová uznania od iných nepadnú dobre, ale nie som od nich už natoľko závislý, nepotrebujem ich na potvrdenie svojej hodnoty. Že na pochvalné slová adresované mojej torte zareagujem – „ďakujem, zdá sa, že sa mi naozaj vydarila!“

Potrebu uznania si teda potrebujeme nasýtiť, ale je zrejmé, že to vieme aj sami a uznanie okolia síce poteší, no nemusí byť kľúčové. Iste má každý z nás vlastné zážitky, kedy si pomyslel – „toto sa mi fakt podarilo, v tejto oblasti sa cítim naozaj kompetentne, viem byť prínosom, cítim sa hodnotne, vnímam, že za túto vec by som sám sebe venoval uznanlivé slová…“ A úplne najlepšie je, keď si ich aj venujeme ☺

A keď máme nasýtenú túto potrebu, zistíme, že potrebujeme ísť ďalej, potrebujeme sa realizovať, naozaj realizovať, už nie pre nadobudnutie pocitu uznania, ale z čistej potreby tvoriť a uplatňovať svoj naozajstný osobný potenciál a smerovať postupne až k sebapresiahnutiu… A to je predsa úžasná cesta! Tak sa skúsme necykliť a nebyť závislí od vonkajších možností nasycovania potreby uznania, ale hľadajme to v sebe. Je to v nás! Všetko je v nás!

P.S.: Na zamyslenie…

Nedá mi nepodeliť sa ešte v tejto súvislosti s postrehom, ktorý som si všimla práve v týchto dňoch u mojej dvojročnej dcérky. Prechádza obdobím vzdoru a chce všetko robiť sama. Nie na truc, nie preto, lebo potrebuje znegovať všetko, čo by som ja chcela. Ziskom tohto obdobia je totiž nadobudnutie nezávislosti, autonómie, inými slovami pocitu kompetencie, potrebuje sa cítiť schopne, nezávisle, že to vie, že to dokáže. Vôbec to nerobí preto, aby sa jej dostalo pochvaly odo mňa, vôbec nepotrebuje počuť, že je šikovná… Robí to z vlastnej potreby, ktorá je síce v tomto veku vývinovo podmienená, ale ja v tom vidím úžasnú paralelu… Čo ak by sme boli schopní pokračovať v napĺňaní ďalších životných výziev – len z čistej vnútornej pohnútky – dokázať to, zažívať úžasný pocit zvládnutia, prekonania, zdolania a z toho vyplývajúceho pocitu uznania, kompetencie a hodnoty? Čo ak to práve našimi, hoc dobre mienenými slovami chvály kazíme a nepriamo spôsobujeme, že deti nakoniec konajú určitým spôsobom práve preto, aby si vyslúžili tieto slová a tak si potvrdili svoju hodnotu…? Hmmm, dáva vám to zmysel?

Chcem byť informovaný o najnovších článkoch