Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo sú  niektorí ľudia počas svojho života zdravší a šťastnejší, a naopak iní menej? Ak by ste teraz začali na sebe intenzívne pracovať resp. rozvíjať svoje najlepšie možné ja, na čo konkrétne by ste zamerali svoju energiu a čas?

V nedávnom výskume sa ľudí v mladšom strednom veku (25 – 44) pýtali, po čom v živote túžia najviac. Viac ako 80 % opýtaných sa vyjadrilo, že ich hlavným cieľom je zbohatnúť. Navyše, 50 % tých istých mladých ľudí uviedlo, že ich ďalším veľkým životným cieľom je byť slávny. Zo všetkých strán sa na nás valí tlak spoločnosti, honba za úspechom či bohatstvom. Šokujúce výsledky tohto prieskumu sú len logickým vyústením konzumne založenej kultúry súčasného sveta.

Zdroj:www.pixabay.com

Máte dojem, že práve toto sú veci, ktoré k šťastnému životu potrebujeme? Čo je to vlastne šťastný život? Ako konkrétne by ste opísali vlastnú predstavu o Vašom vysnívanom živote, ktorý by bol možno ideálny, skvelý, radostný, či jednoducho povedané plný šťastia?

Predstavy, ktoré máme o ideálnom živote sú často takmer nedosiahnuteľné. Väčšina toho, čo o ľudskom živote vieme, sú spomienky ľudí z nášho okolia, ktorí už svoju cestu životom prešli a delia sa o svoj pohľad na ich životný príbeh. No ako vieme, spomienky sú subjektívne a veci okolo nás vnímame každý jemne odlišným spôsobom. Mnoho zažitého zabudneme, niekedy si pamäť všeličo poprekrúca, dokonca nie vždy pomenujeme svoje pocity tak, ako ich v skutočnosti prežívame.

“Ale čo keby sme mohli sledovať život ako plynie od začiatku až po koniec?”

Čo keby sme vedeli preskúmať životy ľudí od mladosti po starobu, aby sme zistili, čo ich v živote robí šťastných a zdravých? Presne toto urobili výskumníci z Harvardu v najdlhšej štúdii v dejinách ľudstva s názvom “Harvard Study of Adult Development“. Už viac ako 75 rokov mapujú životy 724 mužov. Každý rok sa ich pýtali na prácu, domov a zdravie. Celý čas vedci netušili ako sa ich životy vyvŕbia.

Podobné výskumy sú skutočne výnimočné. Takmer všetky do desiatich rokov zaniknú. Dopytovaní buď odmietnu pokračovať, minú sa peniaze, vedci sa pustia do iných výskumov, alebo vymrú a nikto v ich práci nepokračuje. Vďaka zhode šťastných náhod a vytrvalosti niekoľkých generácií vedcov tento výskum prežil a pokračuje. Okolo šesťdesiat z pôvodných 724 mužov stále žije a zúčastňuje sa výskumu, väčšina z nich už má po deväťdesiatke. Teraz vedci začínajú skúmať viac než dve tisícky ich detí a Robert Waldinger je štvrtým vedúcim tohto výskumu.

Počiatky celého projektu

Celé to začalo v roku 1938, vedci si zvolili dve vzorky respondentov. Prvú skupinu tvorili druháci na Harvardskej  Univerzite. Všetci dokončili štúdium počas druhej svetovej vojny a väčšina z nich potom naverbovala. Druhú skupinu tvorili chlapci z najbiednejších štvrtí Bostonu. Vybrali ich preto, lebo pochádzali z najproblematickejších a najviac znevýhodnených rodín, aké v Bostone žili v tridsiatych rokoch. Zväčša žili v podnájmoch bez tečúcej vody.

Na začiatku im položili zopár otázok, boli im urobené zdravotné prehliadky, vedci ich navštívili v ich domovoch a hovorili s ich rodičmi. Potom sa títo mladíci vydali rôznymi smermi. Stali sa z nich robotníci, právnici, murári, lekári, dokonca jeden z nich sa stal prezidentom USA. Niektorí prepadli alkoholu, u pár ľudí sa vyvinula schizofrénia. Niektorí sa zo spoločenského dna prepracovali až na vrchol, niektorí spadli z vrcholu až na samé dno.

Zdroj: www.pixabay.com

Vedec, ktorí stál pri zrode tejto štúdie, ani vo svojich najdivokejších snoch nedúfal, že tu o 75 rokov neskôr bude niekto stáť pred ľuďmi a hovoriť o tom, ako projekt pokračuje. Každé dva roky sa tím odborníkov pýtal  účastníkov, či by boli ochotní zodpovedať niekoľko otázok o ich živote. Tí z chudobných štvrtí sa často pýtali: „Prečo ma skúmate? Môj život je všedný.“ Zaujímavé je, že tí z Harvardu sa nikdy nič podobné neopýtali. Aby mali vedci o respondentoch jasnejšiu predstavu, neobmedzovali sa len na dotazníky, ale kládli im otázky u nich doma, zhromažďovali ich zdravotné záznamy, dávali im robiť rozbor krvi a sken mozgu. Hovorili s ich deťmi. Nahrávali  ako sa ženám  zverujú s obavami. Pred desiatimi rokmi sa ich žien pýtali, či by sa tiež zúčastnili nášho výskumu, na čo mnohé odpovedali: „No už bolo na čase!“

Čo sa dozvedeli? Aké ponaučenie vyplýva z desiatok tisíc strán zozbieraných údajov o týchto životoch? Keď sa vrátime k pôvodnej otázke na začiatku, nie je to bohatstvo, sláva či ťažká práca, čo napĺňa naše životy šťastím a zdravím. Závery z tohto 75 ročného výskumu sú jasné:

„Dobré vzťahy = šťastný a zdravý život. Bodka.“

Sociálne väzby

Zdravé vzťahy a sociálny kontakt majú obrovský význam a samota zabíja. Ukázalo sa, že ľudia s pevnými väzbami na rodinu, priateľov a komunitu sú šťastnejší, zdravší a žijú dlhšie oproti tým, ktorí tak pevné väzby nemajú. Osamelosť je, naopak, pre človeka jedom. Ľudia, ktorí sú izolovanejší ako by chceli, sa cítia menej šťastní, ich zdravie a mozgová činnosť začnú pokryvkávať  skôr a životy sú kratšie. Bohužiaľ, viac ako jeden z piatich Američanov sa cíti osamelým. Vieme, že osamelo sa možno cítiť v kolektíve, ale aj v manželstve.

Kvalita vzťahov je extrémne dôležitá

Nejde len o to, koľko priateľov máme, či o to, či sme si s partnerom verní alebo nie. Dôležitá je kvalita vzťahov. Na tom záleží. Vykopávanie vojnovej sekery škodí zdraviu. Napríklad konfliktné manželstvá bez lásky môžu byť horšie ako rozvody. Ak by ste si mali vybrať medzi životom dieťaťa v konfliktnom vzťahu plnom hádok, alebo v neúplnej, ale pokojnej rodine, ktorý by to bol? Dobrý vrúcny vzťah s blízkymi nás chráni a posilňuje. Keď vedci mužov z výskumu sprevádzali až do osemdesiatky, obzreli sa za ich najlepšími rokmi a zisťovali, či sa dalo predpokladať, ktorí osemdesiatnici budú prekypovať zdravím a šťastím a ktorí nie. Keď si dali dohromady všetky zozbierané informácie, výsledky boli nasledovné.  Keď boli v 50tych rokoch svojich životov, nebola to zvýšená hladinu cholesterolu, či vysoký krvný tlak, ktorý by predpovedal, v akom zdraví prežijú zvyšok svojho života. Kľúčové bolo, ako boli spokojní so vzťahmi. Päťdesiatnici najspokojnejší so svojimi vzťahmi, boli v osemdesiatke najzdravší. Kvalitné vzťahy sú tlmičmi niektorých chýb a prehreškov, či nezvratného procesu starnutia. Muži a ženy žijúci v šťastných vzťahoch v osemdesiatke uviedli, že ani silnejšia fyzická bolesť nemala veľký vplyv na ich radosť zo života a prežívanie šťastia. Naopak, ľudia žijúci v nešťastných vzťahoch trpeli podstatne viac vo chvíľach, kedy bola psychická nepohoda podporovaná rôznymi zdravotnými ťažkosťami. Ich subjektívne vnímanie zdravotných problémov bolo výrazne horšie v porovnaní s ľudmi z lepšími sociálnymi väzbami a vzťahmi.

www.unsplash.com

Zdravé vzťahy nielenže vplývajú na telo tým, že ho ochraňujú, ale súčasne chránia aj náš mozog. Pevné sociálne väzby majú úžasnú liečivú schopnosť. Páry, ktoré sú jeden druhému v ťažkých časoch oporou, majú dlhšie dobrú pamäť a pevnejšie zdravie. U tých, ktorí sa na partnera spoľahnúť nemohli, sa prejavili zdravotné problémy podstatne skôr. Dobré vzťahy však samozrejme nemusia byť bezchybné. Niektoré naše páry osemdesiatnikov sa z času na čas hašterili. No pokiaľ jeden v druhom našli svojho kamaráta do dažďa, občasné šarvátky na ich zdravie nemali výrazne negatívny vplyv. Ponaučením teda je, že kvalitné blízke vzťahy, aj keď občas jemne okorenené, sú životu prospešné.

Pár slov na záver

Je to stará múdrosť. Prečo ju ale tak často prehliadame? Hmm, sme ľudia, prahneme po rýchlych a jednoduchých riešeniach, po ružových okuliaroch, či tabletke na fantastickú náladu, radosť, či úžasný život. Vzťahy sú jednoducho komplikované a starostlivosť o rodinu, či blízkych nie je rozhodne prechádzka ružovým sadom. Keď už sa raz na túto cestu vydáme, neexistuje žiadna spiatočka. Najšťastnejší dôchodcovia nášho výskumu boli tí, ktorí kolegov nahradili blízkymi. Sú to tí istí ľudia, ktorí boli v mladosti presvedčení o tom, že sláva, peniaze a úspech im zabezpečia šťastný život. No 75 rokov tohto úžasného výskumu jednoznačne dokazuje, že najlepšie bolo tým, čo pestovali vzťahy s rodinou, priateľmi a s komunitou.

Chcem byť informovaný o najnovších článkoch

A čo vy? Každý z nás je v odlišnej etape svojej životnej cesty, či už máte 25, 45 či 60 rokov. Naša súčasná situácia, či už fyzické zdravie alebo zdravie našich sociálnych vzťahov, je výsledkom rozhodnutí a činov, ktoré sme robili doteraz. Sami držíme tie tromfy v rukách, my sme pánmi našich životov a len my rozhodujeme o tom, ako šťastný, dlhý a naplňujúci život prežijeme. Jediným obmedzením sú hranice našej fantázie a tvrdosť našich súčasných, často žiaľ obmedzujúcich, presvedčení. Zoberme svoj osud do vlastných rúk a vyskúšajme na vlastnej koži, či táto 75 ročná štúdia môže fungovať aj v našich životoch. Vždy je čo zlepšovať, nikto z nás nie je dokonalý. Každý môže robiť chyby a rovnako tak každému môže byť za jeho chyby odpustené. Čo tak urovnať staré spory, alebo oprášiť dlhoročné zvädnuté vzťahy novými, príjemnými aktivitami. Prečo neísť po dlhom čase na prechádzku či rande, neobdarovať blízkeho vrúcnym objatím, láskavým slovom, či kvetom, prečo neprehodiť pár slov s rozhádaným príbuzným. Bežné rodinné spory majú toxický dopad na naše zdravie a preukázateľne aj na celkovú kvalitu našich životov. Nikdy nie je neskoro začať odznova, nikdy nič nie je stratené a všetko zlé v našich životoch môže byť len novou skúsenosťou a cennou školou, ktorá nás má posunúť ďalej a niečo nás naučiť.

Na záver použijem slová od Marka Twaina, ktorý sa pred viac ako sto rokmi pozeral spätne na svoj život a napísal:

„ Život je na škriepky, ospravedlnenia, ľútosť a spytovanie svedomia prikrátky. Máme čas len na milovanie a aj na to máme takpovediac len okamih.“

Takže využívajme čas daný nám tu na Zemi na vytváranie láskavých a zdravých vzťahov.

Dobrý život rovná sa dobré vzťahy.

Ak sa Vám náš článok páčil, veľmi pekne ďakujeme za Vašu podporu, ktorú môžete vyjadriť lajkom či zdieľaním nášho článku na sociálnych sieťach.